História - podrobnosti

Verzia pre tlačPDF verzia

1. Úvod

Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Košiciach je orgánom verejného zdravotníctva plniacim úlohy na úseku prevencie chorôb a podpory zdravia obyvateľstva v okresoch Košice I až IV, Košice-okolie a vo vybraných činnostiach aj na celom území východného Slovenska.

Vznikol 1.1.2004 transformáciou bývalého Štátneho zdravotného ústavu Košice, ktorý vznikol 1.1.1998 na báze troch zlúčených ústavov v Košiciach.

 

2. Historické kontexty vývoja verejného zdravotníctva

Celým historickým vývojom ľudstva sa tiahne ako červená niť úsilie o zachovanie a upevnenie zdravia. Jeho nositeľmi boli predvídaví a rozhľadení jednotlivci. Toto úsilie na vyššej úrovni ľudského poznania vyústilo do spoločenských opatrení, zacielených na prevenciu chorôb.

Predchádzať chorobám – zabraňovať ich vzniku, upevňovať zdravie celej ľudskej spoločnosti – bolo snom velikánov medicíny, počnúc Hippokratom, Dioklesom cez Pettenkofera, Purkyňu až po Pavlova, Kabrhela, Stodolu, ktorých školy ovplyvnili aj našu prácu – lekárov a stoviek ďalších zdravotníckych pracovníkov na východnom Slovensku v druhej polovici 20. storočia.

Hlavným zdrojom ohrození zdravia a života človeka odpradávna, až po obdobie necelých posledných dvoch storočí, boli rozličné, prevažne skôr jednotlivo pôsobiace nepriaznivé podmienky a vplyvy prírody: nedostatok potravy, nepriazeň počasia, životné pohromy, epidémie nákaz.

Epidémie infekčných chorôb, ktoré po minulé stáročia trápili ľudstvo, si vyžiadali viac obetí na životoch, ako všetky vojny sveta dohromady. Rozpad rímskej ríše významne ovplyvnila epidémia malárie. Stredoveký mor si počas rokov 1348 a 1349 vyžiadal asi 23 miliónov Európanov. „Štvrtina sveta vymrela“, volali doboví svedkovia. Kiahne, osýpky, záškrt a týfus, ktoré dovliekli na americký kontinent dobyvatelia, usmrtili deväťdesiat percent pôvodných obyvateľov Ameriky. Pandémia chrípky v r. 1918 významne ovplyvnila koniec I. svetovej vojny. Celkove na svete vtedy ochorelo 700 miliónov ľudí a počas niekoľkých mesiacov z nich zomrelo okolo 20 miliónov (najmä v Indii).

Epidémie moru, cholery, malárie, škvrnitého a brušného týfu oddávna a významne sužovali život ľudí aj na východnom Slovensku.

Priemyselná výroba, technický rozvoj, a s nimi súvisiace zvyšovanie úrovne civilizácie umožnili človeku chrániť sa pred uvedenými činiteľmi a priniesli so sebou aj veľa ďalších kladov významných pre zdravie. Vniesli však do životného prostredia a do spôsobu života človeka aj rad zmien, ktoré majú pre zdravie negatívny vplyv. Prejavilo sa to najmä zvyšovaním výskytu tzv. civilizačných chorôb, ktoré sa stali najčastejšou príčinou smrti dospelej populácie v hospodársky rozvinutých krajinách.

Ide zväčša o zdĺhavé ochorenia, najmä kardiovaskulárne, nádorové, choroby z poškodenia imunitného systému (alergie), neuropsychické choroby, degeneratívne ochorenia kĺbov a chrbtice a pod. Tieto skupiny chorôb tvoria od začiatku 60. rokov 20. storočia aj na východnom Slovensku najvážnejší medicínsky a spoločenský problém.
Uvedené premeny sa odrážajú aj vo vývoji názorov na základné príčiny a predpoklady vzniku a rozvoja chorôb.

Na formovaní ľudského zdravia sa zúčastňuje na jednej strane súbor faktorov fyzických, biologických a neuropsychických síl, zakotvených a dedičnosťou upresnených vo vnútornom prostredí každého jednotlivca a na druhej strane súbor faktorov vonkajšieho prostredia, v ktorom daná spoločnosť žije. Zdravie potom v širokej koncepcii nechápeme len ako kategóriu biologickú, ale aj spoločensko-ekonomickú, ktorá sa prejavuje v potenciáli práceschopnosti, ktorý rozhoduje o účasti človeka v reprodukčnom procese a rozvoji celej spoločnosti.

Ochrana zdravia sa stala nielen morálnym a právnym záväzkom, ale aj ekonomickou nutnosťou jednotlivca i celej spoločnosti.

Tieto skutočnosti sa prejavili aj v terminológii – napr. verejné zdravotníctvo, v názvoch ústredných orgánov ako „Ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy“ (vo viacerých štátoch „ministerstvo ochrany zdravia“).

Získavanie základných poznatkov o významne rozličných faktoroch prostredia a spôsobu života pre choroby a zdravie človeka, ako aj o možnostiach prevencie chorôb, ochrany a rozvíjania zdravia jednako ostáva predovšetkým záležitosťou zdravotníctva a medicíny. Zo zdravotníctva a medicíny musia vychádzať aj podnety zamerané na zlepšovanie zdravotného stavu obyvateľstva.

V súvislosti s týmito zmenami sa v našom zdravotníctve aktualizuje nový odbor prevencie – preventívne lekárstvo – v rámci ktorého mala hygienická služba a jednotlivé inštitúcie verejného zdravotníctva významné poslanie.

 

3. Vznik a rozvoj hygienickej služby a špecifiká na východnom Slovensku

Začiatok 20.storočia charakterizuje východné Slovensko spoločenská bieda, nízka životná úroveň, zlý zdravotný stav ľudí, čo ešte umocnili obidve svetové vojny. Vznik 1. ČSR v r. 1918 pozitívne ovplyvnil zdravie zlepšujúcou sa zdravotníckou starostlivosťou, najmä v boji s infekčnými chorobami. Hospodárstvo sa však vyvíjalo pomaly, životná úroveň bola nízka, čo viedlo k masovému vysťahovalectvu.

Po oslobodení v r. 1945 nastávajú na východnom Slovensku výrazné zmeny. Najzaostalejší kraj bývalej ČSSR sa postupne mení (urbanizácia, industrializácia) na kraj s významným priemyslom a poľnohospodárstvom. Rapídne sa zlepšila životná úroveň ľudí a zdravie jej obyvateľstva. Východné Slovensko sa stalo rovnocennou časťou ČSSR.

Za 1. ČSR patrilo územie východného Slovenska do veľkožupy Košickej. V r. 1939 - 1945, po okupácii časti územia Maďarskom, bola vytvorená Šarišsko–Zemplínska župa so sídlom v Prešove. Po oslobodení r. 1945 rozdelené na dva kraje - Košice a Prešov. Po územnej reorganizácii v r. 1960 sa kryje územie východného Slovenska s novoutvoreným Východoslovenským krajom, ktorý sa pôvodne administratívne rozdelil na 9 okresov, neskôr (v r. 1968 - 1971) na 13 okresov. Boli to: Bardejov, Humenné, Košice, Michalovce, Poprad, Prešov, Rožňava, Spišská Nová Ves, Trebišov. Postupne vznikli tieto ďalšie okresy: Svidník, Stará Ľubovňa, Vranov nad Topľou, Košice-okolie.

V r. 1991 sa kraje zrušili. V r. 1996 v SR vznikajú opäť kraje – východné Slovensko sa člení na kraje Prešov a Košice.

V takomto administratívnom usporiadaní vytvorila hygienická služba sieť svojich zariadení a plnila úlohy pri ochrane zdravia.

V prvých mesiacoch po oslobodení v r. 1945 bolo ťažisko práce v boji s infekčnými chorobami, v starostlivosti o zdravie detí, v sprístupnení lekárskej starostlivosti.

V Košiciach sa zriadila „Štátna epidemiologická pohotovosť“ (v Prešove bola už od r. 1942), ich úlohou bola koordinácia protiepid. opatrení na oslobodenom území, najmä proti epidémiám škvrnitého a brušného týfu (v Košiciach sídlila táto inštitúcia v Nemessanyiho sanatóriu na Palackého ulici, v budove, ktorá bola v r. 1976 adaptovaná pre laboratória KHS).

Zákon č. 70/1949 Zb o Štátnom zdravotníckom ústave ustanovil zriadenie pobočiek tohto ústavu vo všetkých krajských mestách. Tieto pobočky sa stali predchodcami budúcich krajských hygienických staníc.

Štátny zdravotno-sociálny ústav (ŠZSÚ) na Slovensku so sídlom v Bratislave vzniká až v r. 1939. Prvým riaditeľom bol MUDr. Ivan Stodola.

V r. 1945 sa vytvorila v Košiciach pobočka ŠZSÚ pre sociálnu hygienu a epidemiológiu (do pobočky sa začlenilo aj pracovisko Štátnej epidemiologickej pohotovosti).

V r. 1949 sa zriadili pobočky ŠZSÚ vo všetkých krajských mestách. Ústav a jeho pobočky boli hlavnou bázou, na ktorej sa na základe zákona č. 4/1952 Zb. – o hygienickej a protiepidemickej starostlivosti ustanovili výskumné ústavy PZ SR v oblasti hygieny, epidemiológie, mikrobiológie a krajské hygienické stanice.

V októbri 1951 prichádza do ČSR (aj do Košíc) na pomoc pri riešení organizačných zdravotníckych otázok skúsený odborník prof. N. N. Litvinov, doktor lekárskych vied. Prof. Litvinov pôsobil v ČSR 8 mesiacov. Podľa jeho rád sa započala prestavba celého nášho zdravotníctva na nových – socialistických princípoch. Položil základy našej hygienicko-epidemiologickej služby, bol iniciátorom a spoluautorom zákona č. 4/52 Zb. o hygienickej a protiepidemickej starostlivosti. V spolupráci s našimi poprednými hygienikmi (prof. MUDr. Škovránek, prof. MUDr. P. Macúch) vypracoval pre naše pomery typy hygienicko-epidemiologických staníc, vrátane ich vnútorných štruktúr a základných smerov práce.

V rámci navrhovanej prestavby zdravotníctva upravuje minister zdravotníctva (Obežník MZ ČSR zo dňa 17.1.1952), organizáciu a pôsobnosť zariadení pre výkon hygienicko-epidemiologickej starostlivosti takto:

  • dňom 31. decembra 1951 ruší všetky pobočky Štátneho zdravotníckeho ústavu (na Slovensku Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu),
  • ukladá KNV, aby dňom 1. januára 1952 zriadili krajské hygienicko-epidemiologické stanice,
  • majetok, ktorý slúžil prevádzke pobočiek ŠZÚ presúva do správy príslušných KNV pre účely KHES.

 

Zákon č. 4/1952 Zb. zo dňa 28. marca 1952 o hygienickej a protiepidemickej starostlivosti

V záujme ochrany zdravia obyvateľstva zákon stanovil štátnym inštitúciám a hospodárskym organizáciám povinnosti v hygienickej a protiepidemickej starostlivosti.

Každý občan, ktorý môže svojou činnosťou ovplyvniť životné podmienky je povinný robiť všetky potrebné hygienické a protiepidemické opatrenia alebo sa podrobiť ich vykonaniu.

Na odborné usmerňovanie tejto starostlivosti a kontrolu jej plnenia ustanovil orgány a zariadenia HES.

 

V r. 1950 - 1951 boli na území Košického kraja 2 zdrav. zariadenia preventívneho zamerania - pobočka ŠZSÚ a Ústav pracovného lekárstva v Košiciach. Dňom 1.1.1952 dochádza k organizačnej prestavbe obidvoch zariadení a k ich zlúčeniu. Tým sa vytvorila báza na sformovanie novej inštitúcie – Krajskej hygienicko-epidemiologickej stanice v Košiciach, s pôsobnosťou pre Košický kraj. V r. 1960 sa rozširuje jej pôsobnosť pre celé východné Slovensko (VSK).

Po zvládnutí nepriaznivej epidemiologickej situácie v 50. rokoch sa čoraz častejšie konštatovalo, že zákon č. 4/52 Zb. nezvýrazňuje v dostatočnom rozsahu povinnosť a zodpovednosť celej spoločnosti. Preto Čs. parlament prijal v r. 1966 zákon č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu, kde sa dôraznejšie stanovili povinnosti vlády, podnikov, družstiev a iných organizácií v utváraní a ochrane zdravých životných a pracovných podmienok a zdravého spôsobu života a práce. Zároveň sa zvýraznila pôsobnosť orgánov HS, ako orgánov štátnej správy - výkonných zložiek vlády (hlavný hygienik) a národných výborov. Na Slovensku sa ustanovuje taktiež funkcia hlavného hygienika. Menia sa aj niektoré názvy, ako napr.: termín hygienicko-epidemiologická služba sa nahrádza termínom hygienická služba (HS) (išlo len o zjednodušenie názvu, rozsah pôsobnosti v epidemiológii sa nezmenil), v dôsledku čoho sa menia aj názvy zariadení HS – namiesto OHES – OHS, KHES – KHS.

Na zvýšenie účinnosti práce HS sa vydávajú vykonávacie vyhlášky, najmä:

  • o utváraní a ochrane zdravých životných podmienok č. 45/1966 Zb.
  • o opatreniach proti prenosným chorobám č. 46/1966 Zb.
  • o pohrebníctve č. 47/1966 Zb.

Zmena nastala aj v odvolacom konaní proti rozhodnutiam orgánov HS. O odvolaniach už nerozhodovala rada NV na horizontálnej úrovni, ale orgán HS vyššieho stupňa.

 

Krajskí a okresní hygienici boli zároveň riaditeľmi zariadení HS (KHS, OHS). Za prevádzku a hospodárenie hyg.-epid. staníc zodpovedal riaditeľ zariadenia najskôr príslušnému národnému výboru, neskôr (od r. 1957) riaditeľovi ÚNZ. Od začiatku 80. rokov sa na odbornom riadení HS podieľali aj hlavní a krajskí odborníci v hygiene, epidemiológii a mikrobiológii.

Jednotné zásady zriaďovania zariadení HS ustanovila až vyhláška Ministerstva zdravotníctva SSR č. 19/1975 Zb. o sústave zdravotníckych zariadení.
Vyhláška ustanovila zriadenia HS v 2 typoch:

  • typ OHS
  • typ KHS

Takéto organizačné usporiadanie zariadení HS v SR sa uplatňovalo až do r. 1990.

Aj KHS Košice v tomto postavení plnila svoju spoločenskú úlohu v prevencii chorôb 30 rokov, do 31.12.1990, kedy bola zrušená a transformovaná na Špecializovaný ústav hygieny a epidemiológie (ŠÚHE), ktorý plní špecializované zdravotné úlohy v regióne východného Slovenska, ako aj úlohy určené Ministerstvom zdravotníctva SR pre celé územie SR.

ÚVZ SRÚrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťouSOI - Slovenská Obchodná InšpekciaRAPEXRASFFWHOEurópsky sociálny fond, Operačný program VZDELÁVANIEZamestnanosť a sociálna inklúzia